TARATOR

Tentoraz si pripravíme jednoduché predjedlo z mrkvy, cesnaku a bieleho jogurtu.

Čo budeme potrebovať:

3 veľké mrkvy

2 strúčiky cesnaku

biely jogurt - na jednu mrkvu približne 1,5 polievkovej lyžice jogurtu

olivový olej

voda

soľ

Mrkvu očistíme a nastrúhame na strúhadle na hrubšie pásiky. Na panvicu pridáme malé množstvo olivového oleja a mrkvu restujeme približne 5-10 minút (mrkva je hotová, keď nám zmäkne, zbledne a z panvice sa šíri sladkastá vôňa). Odstavíme a necháme úplne vychladnúť. Do misky si pretlačíme cesnak a pridáme vychladnutú mrkvu. Postupne pridávame biely jogurt a vždy všetko premiešame. Nalejeme trošku vody pre lepšiu konzistenciu (maximálne jednu polievkovú lyžicu), osolíme. Miešame, kým sa nám jogurt nesfarbí dooranžova. Dáme do chladničky aspoň na hodinu vychladnúť a môžeme podávať – samotne alebo ako prílohu.

POLIEVKA Z ČERVENEJ ŠOŠOVICE S MRKVOU – MERCIMEK ÇORBASI

Naposledy som vás oboznámila so zjednodušenou verziou šošovicovej polievky, tentokrát si ju pripravíme spolu so zeleninou a zápražkou. Som zvedavá, ktorá vám bude chutiť viac.

zdroj: youtube

Čo budeme potrebovať:

2 polievkové lyžice slnečnicového oleja

1 cibuľa

1 polievková lyžica hladkej múky

1 čajová lyžička paprikovej pasty (salça)

1 mrkva

1 pohár červenej šošovice (kırmızı mercimek)

1 liter vody

1 kávová lyžička čierneho korenia

1 kávová lyžička soli

1 kávová lyžička mletého kmínu (kimyon)

2 polievkové lyžice masla

1 kávová lyžička červenej papriky (toz biber)

ponorný mixér

Do hrnca dáme olej a nadrobno nakrájanú cibuľu, ktorú jemne opražíme a pridáme múku. Za stáleho miešania, keď sa nám všetko pekne spojí, pridáme salçu a opäť premiešame. Pridáme na kocky nakrájanú mrkvu, šošovicu a zalejele 1 litrom vody. Hrniec prikryjeme pokrievkou a varíme, kým sa nám mrkva a šošovica nerozvaria. Pomocou ponorného mixéra si polievku najemno rozmixujeme. Pridáme čierne korenie, soľ, kmín. V prípade potreby môžete pridať ešte pol pohára vody (ak sa vám zdá polievka príliš hustá). Do ďalšieho hrnca dáme maslo a necháme ho roztopiť. Pridáme červenú papriku, premiešame a počkáme, kým sa nám zmes spení. Rozpusteným maslom s paprikou ozdobíme polievku priamo na tanieri pri podávaní. 

Tip:
Pre ešte výraznejšiu chuť polievky skúste pridať spolu s mrkvou jeden zemiak. S takouto obmenou získate dokopy až tri rôzne recepty na túto chutnú polievku

POLIEVKA Z ČERVENEJ ŠOŠOVICE – MERCIMEK ÇORBASI

Existuje mnoho receptov na túto tradičnú polievku. Tentokrát si predstavíme jej zjednodušenú verziu, ktorú ma naučila moja svokra. Do trištvrte hodiny je hotová a je veľmi chutná.

Čo budeme potrebovať:

3 čajové poháre červenej šošovice (kırmızı mercimek)

3 poháre vody (ak sa vám zdá polievka príliš hustá, kľudne ešte pridajte vodu)

bujón (v prípade, že máte domáci vývar, pridáme miesto vody a bujónu ten)

1 kávová lyžička soli

1 kávová lyžička mletého kmínu (kimyon)

2 polievkové lyžice masla

červená paprika (pul biber)

sušená mäta (nane) 

ponorný mixér

Šošovicu prepláchneme vodou a dáme variť do hrnca spolu s vodou. Pridáme bujón, soľ a kmín. Keď sa nám šošovica rozvarí, stiahneme hrniec z plameňa a ponorným mixérom polievku rozmixujeme (ja ju nerozmixujem úplne najemno). Polievku ďalej varíme na najslabšom plameni. Do ďalšieho hrnca dáme maslo a necháme roztopiť. Pridáme od oka červenú papriku a mätu (cca 1 čajovú lyžičku), premiešame a počkáme, kým sa nám zmes spení. Nalejeme do polievky, necháme prejsť varom a odstavíme. Môžeme podávať.

Tip:
Turci si do tejto polievky pridávajú aj šťavu z citróna, aby bola polievka kyslejšia. Vyskúšajte a posúďte sami. 

FAŠÍRKY Z ČERVENEJ ŠOŠOVICE - MERCIMEK KÖFTESİ

1 pohár červenej šošovice (kırmızı mercimek)

3 poháre vody

1,5 pohára jemného bulguru (köftelik bulgur)

2 polievkové lyžice slnečnicového oleja

1 stredne veľká cibuľa

1 polievková lyžica paradajkovej pasty (domates salçası)

1 polievková lyžica paprikovej pasty (biber salçası)

1 kávová lyžička soli

1 kávová lyžička čierneho korenia

1 kávová lyžička papriky

1 kávová lyžička mletého kmínu

jarná cibuľka (1 miska)

petržlenová vňať (1 miska)

Červenú šošovicu prepláchneme vodou a dáme variť do hrnca spolu s vodou. Keď sa nám šošovica rozvarí, pridáme 1,5 pohára bulguru. Dobre premiešame, aby sa nám zmes spojila, zakryjeme pokrievkou a necháme chladiť približne polhodinu. Kým sa nám zmes ochladí, nakrájame si jarnú cibuľku a petržlenovú vňať. Na panvici si zohrejeme olej a pridáme na jemno nakrájanú cibuľu, ktorú opečieme do zlatista. Pridáme paradajkovú a paprikovú pastu a všetko spolu dobre premiešame. Zmes z panvice pridáme do hrnca k šošovici a bulguru. Jemne premiešame rukou a pridáme soľ, korenie, papriku a kmín. Opäť rukou premiešame a pridáme jarnú cibuľku a vňať. Miešame, až kým sa nám všetko pekne nespojí. Keď sa vám zdá, že zmes je príliš suchá a sypká, prilejte trošku vody. V dlaniach vytvarujeme podlhovasté fašírky (jednoduchým stláčaním dlane), ktoré odložíme asi na hodinku do chladničky a môžeme podávať.

Tip:
Skúšala som robiť fašírky aj bez oleja a cibule (vyznačila som ich kurzívou ako nepovinné prísady) s tým, že som k šošovici a bulguru rovno pridala 2 lyžice pasty. Ďalší postup som zachovala. 

Turecká kuchyňa

Dnes si bližšie predstavíme túto orientálnu kuchyňu, ktorá sa rozvíjala niekoľko storočí spojila v sebe hneď niekoľko kultúr. Dá sa povedať, že ide o mix tradícií stredomorskej (gréckej), kaukazskej, arabskej, balkánskej a tatárskej kuchyne. Vďaka svojej polohe má táto krajina veľké zásoby nielen rýb a darov mora, ale aj čerstvej zeleniny a ovocia, ktorých chuť je skutočne úplne odlišná od tých, ktoré sa predávajú v našich končinách. Turecká kuchyňa je veľmi rozmanitá a zdravá. Ponúka  všetky typy jedál od bohatých predjedál a šalátov až po vyhľadávané a obľúbené dezerty. Každá časť krajiny či mesto sa môžu pýšiť svojim jedlom, ktoré je pre ňu typické, napr. baklava, patlıcan kebab – Gaziantep,  Iskender kebab – Bursa, Etli ekmek – Konya, çiğ köfte – Şanlıurfa, künefe – Hatay... Na východe krajiny prevláda skôr konzumácia mäsa a na západe konzumácia zeleniny. Základnými surovinami tureckej kuchyne sú baklažán, mäso (hlavne baranina), strukoviny (najmä cícer, fazuľa a hrach), zelenina, ryža, obilniny a salça (paradajková alebo papriková pasta). Veľký úspech majú aj petržlenová vňať, čerstvá mäta, kôpor, jarná cibuľka a rôzne iné vňate. Vo veľkej miere sa tiež používajú koreniny, ktoré dodávajú každému jedlu nezameniteľnú chuť. U nás doma sú turecké koreniny veľmi obľúbené a nosím ich so sebou ako darček pri každej návšteve (hlavne tureckú papriku – pul biber, ktorá je ostrejšia ako naša a chutí inak, isot – podobný našim sušeným čili paprikám a sušenú mätu - nane). Základnou prílohou k mäsu je ryža, ktorá sa podáva v rôznych podobách, napr. šafránová ryža, ryžový pilaf (plov) s cestovinovou ryžou alebo rezancami. Obľúbený je tiež bulgur a kuskus. Netreba zabudnút spomenúť mliečne výrobky – ovčie a kozie syry, jogurty, ktoré sú každodennou súčasťou prestretého stola. Dôležité miesto v kuchyni majú aj rôzne druhy orechov. Čo sa týka nápojov, určite dominuje ayran (jogurtovy nápoj s vodou a soľou), čierny čaj a turecká káva.

To by bolo k základnému zhrnutiu z mojej strany asi všetko. Ak ste už tureckú kuchyňu ochutnali, určite mi dáte za pravdu, že je veľmi chutná. Tí, ktorí ste tak ešte nespravili, to hádam čoskoro napravíte a prídete jej s mojou pomocou na chuť.

Dobrú chuť / Afiyet olsun!

Ankara

Toto vyše päťmiliónové hlavné mesto Turecka sa nachádza v centrálnej Anatólii. Hoci je hlavným mestom už od roku 1923, ešte stále sa vo svete nájde veľa ľudí, ktorí si myslia, že ním je Istanbul. Ankara nepatrí k turistickým destináciám a tak sa na ňu občas zabúda. Toto mesto však ponúka niekoľko zaujímavých miest, v ktorých sa prelína stará architektúra s tou novou. V tomto príspevku si Ankaru predstavíme bližšie prostredníctvom toho najlepšieho (aspoň podľa mňa), čo ponúka. Najobľúbenejšou historickou pamiatkou medzi miestnymi je určite Anıtkabir alebo Mauzóleum Atatürka. Ide o miesto posledného odpočinku Mustafu Kemala Atatürka. Cestou k mauzóleu sa určite oplatí zastaviť sa v dvoch budovách, ktoré sa nachádzajú hneď na začiatku obhliadky. Obe slúžia ako múzeum a dokumentujú výstavbu mauzólea. Ďalej nasleduje chodník vysadený po boku ružami vo farbách tureckej zástavy, ktorý vedie až k námestiu s mauzóleom. Určite si prezrite aj Atatürkovo múzeum, v ktorom sa nachádzajú jeho osobné veci, oblečenie, uniformy, fotografie a mnoho iného. Samotné mauzóleum sa nachádza pod námestím. 

Ďalším obľúbeným miestom je Ankarský hrad (Ankare kalesi), odkiaľ sa odkrýva zaujímavý pohľad na jednu z najchudobnejších častí mesta. 

zdroj: google

Cestou z hradu sa dostaneme do Ulus-u, srdca starej Ankary. Nachádza sa tu jedna z najstarších mešít – Hacı Bayram Camii. Zaujímavosťou Ulusu - Hamamönü je nepochybne jeho architektúra. V jeho blízkosti sa tiež nachádzajú Rímske kúpele, budova prvého parlamentu, Taşhan (starodávne nákupné centrum s zameniteľnou atmosférou) a niekoľko múzeí – Múzeum republiky, Etnografické múzeum a Múzeum anatolskej civilizácie. 

zdroj: google

Hamamönü
zdroj: google

Tak ako každé mesto, aj Ankara má svoje hlavné námestie. Je ním Kızılay. Avšak dovolím si povedať, že nič zaujímavé okrem svietiacej fontány neponúka a ak nemáte radi masy ľudí, určite ho z prehliadky vynechajte. 

zdroj: google

Niekoľko minút pešo od Kızılaya sa rozprestiera najväčšia ankarská mešita – štvorminaretová Kocatepe Camii. Táto mešita slúži aj ako výborný orientačný bod, nakoľko ju vidieť aj z veľkej diaľky. 

Netreba zabudnúť spomenúť aj množstvo parkov, ktoré sú roztrúsené po celom meste. Medzi najznámejšie z nich patria Gençlik park s fontánami a zábavným parkom, Göksü park, Altınpark, Dikmen Vadisi, Harikalar Diyari, známy ako park krajiny zázrakov, Atatürk Orman çiftliği, v ktorom sa nachádza replika Atatürkovho domu a mnoho stánkov s občerstvením a tiež môj obľúbený Kuğulu park alebo labutí park. 

Gençlik park
zdroj: google

Dikmen Vadisi
zdroj: google

Harikalar Diyari
zdroj: google

Kuğulu park
zdroj: google

Pri návšteve mesta určite netreba vynechať miesta, kde možno nasávať pravú tureckú atmosféru, napr. Tunalı Hilmi Caddesi alebo 7.Caddesi. Na svoje si prídu aj milovníci nákupov – hovorí sa totiž, že Ankara je mestom obchodných centier (naráža sa na fakt, že ich tu každým rokom pribúda viac a viac). 

50 znakov, že už som v Turecku dlho

Ako by som mohla všeobecne zhodnotiť ten rok, čo som tu? Keď som narazila na článok, ktorý sa venujú tejto téme a potom na ďalší, neváhala som ani minútu a rozhodla som sa, že tieto fakty upravím zo svojho pohľadu, poprípade niečo doplním. Tak poďme na to.

V Turecku žijete dlho, ak:

1. Vždy po jedle si objednáš šálku tureckej kávy, ktorú hneď po vypití automaticky otočíš hore dnom, položíš na tanierik a potom sa snažíš vyveštiť si budúcnosť.

Musím sa priznať, že hoci to takto robia takmer všetci v mojom okolí, ja som výnimka. Nielenže v kávovej usadenine nič nevidím, ale ani tomu neverím. Veštenie z kávovej usadeniny miluje moja svokra, ktorá sa ma stále snaží nahovoriť, aby som začala piť tureckú kávu, aby mi mohla povedať, čo ma čaká. A viete čo? Neprehovorila ma a neprehovorí, pretože tá káva mi jednoducho nechutí. Môjmu mužovi veští veci typu „vidím tam dlhú cestu, ktorá ťa čaká v blízkej dobe“ (fakt? to bude asi tým, že za vami cestujeme 500 km a čaká nás cesta späť...J)

zdroj: google

2. Nereagujete na azán (zvolávanie k modlitbe) aj napriek tomu, že vás sprevádza na každom kroku. Časom sa vďaka nemu dobre orientujete v čase, aj keď nemáte po ruke hodinky.

Áno, to všetko je na jednej strane pravda. Ale keď nadránom len tak podriemkavate a pred šiestou sa spustí z blízkej mešity ten krik (pardon, zvolávanie), preklínate všetkých a všetko.  Časom sa však na to dá zvyknúť a už niekoľko mesiacov to absolútne nevnímam. Chvalabohu!

3. Stalo sa tradíciou, že sa s priateľmi nestretávate pri večeri, ale naopak, pri raňajkách. Tiež je normálne, že raňajkujete o 1 poobede.

Tak tak. Dokonca musím uznať, že tento zvyk som si veľmi obľúbila a turecké raňajky jednoducho milujem. Kým som nespoznala muža, raňajkovala som maximálne chlieb so šunkou, cereálie, poprípade nič, ale až tu som si uvedomila, že raňajky sú skutočne dôležité a treba im venovať osobitnú pozornosť. Navyše Turci neobedujú, takže ak sa poriadne nenaraňajkujete, ste hladní. Najradšej raňajkujeme doma, ale aj v meste na terase majú to správne čaro. A k tomu času – verte či nie, príprava bohatých tureckých raňajok vám kľudne zaberie aj hodinu a pol, takže ak si dlhšie pospíte, je táto cifra úplne normálna.

zdroj: google

4. Pri vstupe do obchodu/ miestnosti/ reštaurácie automaticky odpovedáte Hoş bulduk. Je jedno akej ste národnosti, slová ako tamam, evet, yok, sağol, tabii, canım, eyvallah, vallah sa stali súčasťou vášho každodenného slovníka.

Teoreticky áno, ale prakticky akonáhle niekam vstúpim, každému je jasné, že som cudzinka a spustia na mňa jedno z dvoch naučených slov – privet alebo hello. Ale musím sa pochváliť, že tieto slová ako aj mnoho iných mám v malíčku.

5. Ak sa vám niečo nepáči alebo ste nespokojný s niekoho správaním , dáte to najavo zdvihnutou päsťou a vykrikujete „Allah Allah (niečo ako naše Bože môj/ Oh my God)“ alebo Bu ne yaaa (to čo je)“?

Päsťami sa po ľuďoch síce neoháňam, ale vykrikovať vykrikujem (vždy sa na mne muž smeje, ako to prežívam a hlavne, že vykrikujem turecké frázy so slovenským prízvukom). Akurát, že tu sú ľudia zvyknutí po sebe vykrikovať a tak vašim výkrikom nevenujú pozornosť, poprípade na vás iba škaredo zagánia a idú ďalej. Väčšinou však aj tak nadávam po slovensky, aby mi nikto nerozumel a je kľud – ja si uľavím na duši a Turci si myslia ktoviečo (ale vždy sa po mne záhadne usmievajú) J

6. Keď chcete prejsť cez cestu, nepozeráte sa na semafor, ale prebehnete cez cestu len tak, veľakrát pár metrov pred idúcim autom.

To nie je pravda (navyše keď vezmeme do úvahy ich nevypočítateľný štýl jazdy). Vždy si pekne počkám na zelenú a muž sa mi na druhej strane cesty hodnú chvíľu smeje, že som typická cudzinka a takto medzi Turkov nikdy nezapadnem (no a čo, veď možno ani nechcem!).

7. Už ste si zvykli na zápchy, ktoré sú tu vlastne stále a už si len ujasňujete, kde je iba zápcha a kde je obrovská zápcha.

Klasika. Je úplne jedno, či sa vyberiete do mesta ráno, na obed, poobede alebo večer. VŽDY stojíte v zápche a všade meškáte, aj keď vyrazíte s predstihom. Aj keď teda musím uznať, že v Moskve to bola so zápchami oveľa väčšia divočina.

zdroj: google

8. Keď niekde nevidíte sochu Atatürka, ste ohromený.

Atatürk je všade. Vidíte ho na budovách aj pri vstupe do nich, na uliciach,  na vlajkách, ako nálepku na autách, ako tetovanie na predlaktiach jeho najskalnejších fanúšikov a takto môžem pokračovať donekonečna. Na jednej strane je pekne, že si ho tak uctievajú, lebo v krajine spravil poriadok, ale zas všetko treba robiť s mierou...

9. Ste zvyknutí všade zjednávať a nevidíte na tom nič zlé.

Sem tam áno, ale nie je to pravidlom. V tomto je profík moja svokra, ktorá zjednáva vždy a za každých okolností. Bohužiaľ to prežíva viac ako je potrebné a tak sa od nej vždy o pár metrov vzdialime a tvárime sa, že tá pani k nám jednoducho nepatrí (tipujete správne, potom sa spustí krik na nás, že prečo sme ju v tom nechali samú J)

10. Máte aspoň jedno alahovo/ diablovo oko (nazar boncuğu).

Máme, a nie jedno. Jedno máme nalepené na prahu bytu, ďalšie hneď oproti vchodovým dverám, ďalšie v kúpeľni a nesmie chýbať aj jedno v podobe prívesku na retiazku a náramku (asi si pomyslíte, že to preháňame, ale máme toho veľa preto, že sa mi to páči a nie preto, aby nás to chránilo).

11. Pred autobusom, metrom alebo výťahom stojíte priamo pred dverami a zavadziate tak vystupujúcim.

Nie! Tu to však robí každý a mňa to privádza do zúrivosti. Vtedy napríklad prichádza na rad bod číslo 5.

12. Nevidíte nič zlé ani dvojzmyselné na tom, keď sa dvaja muži objímajú a bozkávajú na líca.

No to teda vidím a fakt si na to neviem zvyknúť ani po roku. A áno, robí to aj ten môj...

13. Dávate do všetkého jogurt a citrónovú šťavu

Ja to síce nerobím, ale mám na to doma odborníka, hlavne, čo sa toho jogurtu týka.

14. Vlhká utierka po jedle je pre vás samozrejmosťou.

Áno je, ale to bola aj dávno predtým, ako som sa ocitla v Turecku. Aj keď skôr som ju používala pred jedlom ako po ňom. Je však super, že ju dostanete automaticky takmer všade, takže ich nemusíte nosiť so sebou (užitočné hlavne pre dámy a ich xy kabeliek).

15. Do historickej časti mesta chodíte iba vtedy, keď príde zahraničná návšteva alebo rodina a vždy sa odtiaľ snažíte čo najskôr zdrhnúť.

Tak po prvé – Ankara má nejaké historické centrum? Dosť o tom pochybujem. A po druhé – za ten rok ma tu nebol pozrieť zatiaľ nikto. To však neznamená, že sme si Ankaru nepobehali. Je tu zopár miest, ktoré stoja za obhliadku, ale je toho žalostne málo. Je to tým, že Ankara je síce hlavné mesto, ale nie je to turistická destinácia. A ako jediné z hlavných miest, ktoré som doteraz videla, má to najškaredšie centrum mesta. Nezachraňuje to ani hrad pár zastávok odtiaľ, z ktorého máte výhľad na veľmi biednu štvrť s rozpadnutými chatrčami.

16. Naučili ste sa hrať tavlu (backgammon). Ideálny večer trávite v kaviarni s čajom alebo kávou v ruke a hráte tavlu.

Tavlu som ešte nehrala, takže to neviem posúdiť, ale plánujeme si ju kúpiť na večernom trhu v centre mesta, tak som zvedavá.

17. Vždy v utorok chodíte na Salı Pazarı, aby ste si mohli kúpiť čerstvé ovocie a zeleninu za super cenu. Nehovoriac o pravej tureckej trhovej atmosfére.

18. Poznáte trasy dolmušov, ktoré idú do vašej štvrte.

19. Presne viete, kto dnes hrá proti komu futbal. Futbal ako aj politika sú tu hlavnými témami na rozhovor.

Bohužiaľ (alebo našťastie?!), futbal sa v našej domácnosti nesleduje, takže to neviem posúdiť. Mala som už však tú česť vidieť skalných fanúšikov tureckého futbalu u nás doma v obývačke, nakoľko sa v čase návštevy hralo istanbulské derby a stačilo mi...Aj keď je pravda, že Turci všetko prežívajú, nielen futbal.

20. Už vám nenaháňajú strach obrovské pouličné psy, ktoré celé dni ležia a spia na slnku a sem-tam podídu k vám, aby ste si ich pohladkali.

Tak toto je celkom komické, nakoľko všetci, čo ma poznajú vedia, že mám panický strach zo psov. Najmenej ich vnímam práve v lete, kedy skutočne iba nehybne ležia, lebo v tom úpeku sa ani nič iné nedá robiť. A skutočne nemám chuť ich ani hladkať, ani kŕmiť. Turci vás budú silou mocou presviedčať, aké sú tie psíky neškodné, ale raz som pri prechádzke cez park videla, ako menšia svorka zaútočila na starého pána, oddychujúceho po stromom a keď sa mu zahryzli do boku, veľmi priateľsky teda nevyzerali. Nehovoriac o tom, že útočili na každého, kto pánovi pribehol na pomoc...

21. Máte radi mačky. Sú v každom obchode, kaviarni, vchode aj dome.

Turecko by som nazvala rajom pre mačky, lebo sú skutočne úplne všade a každý ich tu miluje, kŕmi, hladká. A práve takýto ľudia ma poriadne štvú, lebo vďaka nim je úplne normálne, že počas jedenia vám mačka vyskočí na stôl a začne konzumovať jedlo s vami. V tej chvíli som ja dojedla, začnem nadávať a nenávistné pohľady Turkýň naznačujú, že toto som fakt prehnala. Ja za to nemôžem, ale skutočne neznášam mačky...

22. Slovo vzdialenosť je pre vás relatívny pojem. 4x prestúpiť, ísť 10 zastávok (neraz prejsť aj celú trasu autobusu), stúpať kilometer do kopca, aby ste sa dostali kam potrebujete je pre vás nič.

Môžem s hrdosťou povedať, že vďaka Ankare som si zlepšila svoju kondičku. Väčšina mesta je postavená na kopci, čo hovorí asi za všetko. Spomínam si na náš predchádzajúci byt a niekoľkominútové stúpanie do strmého kopca – s nákupom, bez auta...Toto je hádam jediná vec, prečo som rada, že už tam nebývame. Keď sa však nad tým zamyslím, veľmi sme si nepomohli, lebo teraz bývame na 5.poschodí bez výťahu J

23. Ste radi za 10-minútovú prestávku uprostred filmu v kine.

Prvýkrát som bola síce prekvapená, že čo sa deje a prečo film prerušili uprostred vety, ale teraz som vďačná. Treba uznať, toto majú Turci fakt super premyslené.

24. Automaticky sa vyzuješ, keď vchádzaš do domu

Áno, ale vôbec mi to nepríde zvláštne, nakoľko je to bežné aj u nás doma v SR.

25. Vyskúšal si všetky pouličné jedlá.

Pouličným občerstveniam sme sa už venovali minule, takže v podstate môžem skonštatovať, že áno. Je však jedlo, ktoré som neochutnala a ani tak neplánujem v tomto živote urobiť, a to kokoreç, čo sú grilované baranie črevá. Určite som vás teraz nalákala, však? J

zdroj: google

26. Neprejde deň bez toho, aby si nevypil pohár čierneho čaju. A ak áno, cítiš sa čudne.

Čaj som zvykla piť aj doma, avšak nie v takom množstve a už vôbec nie čierny. Je to taká moja závislosť. Keď k vám príde nečakaná návšteva a doma skutočne nič nemáte, zachráni to práve čaj. Ja si ho vždy nechám  na rozdiel od všetkých vychladnúť a keď začnem piť svoj prvý pohár, muž pije tretí (nemusím vám hovoriť, že ho pije pár sekúnd po tom, ako si ho naleje, ešte vriaci). Pre normálneho človeka vlažný čaj je podľa Turkov čaj ľadový a svokra s mužom ma vždy okrikujú, nech to vylejem, však to už je ľad a nie čaj...

zdroj: google

27. Všetko je çok (veľmi) – çok güzel (veľmi pekné), çok iyi (veľmi dobré), çok ayıp (veľká hanba).

Nezostáva mi iné ako súhlasiť a priznať sa, že som sa tým nakazila tiež. Odkedy tu žijem, používam to v každom jazyku. Jednoznačne najpoužívanejšie turecké slovo.

28. Svoju odpoveď začínaš opakovaním slov - evet evet (áno áno), hayır hayır (nie nie).

A viete, že áno? Rovnako sa to prejavuje aj v slovenčine, a teda hej hej alebo nie nie JJ

29. Zabudol si, čo je to recyklácia.

Veru nezabudla, ale musím povedať, že v Turecku je to cudzie slovo. Na začiatku som síce triedila plasty, papier a sklo, ale nakoľko som to nemala kam hodiť, pretože tu koše na separovaný odpad nemajú, časom ma táto aktivita prešla. Ďalšia pre mňa nepochopiteľná vec je vyhadzovanie odpadkov ako takých. Okolo kontajnerov, ale aj pred bytovkami sa váľajú sáčky s odpadom – jednoducho všade je bordel. Smetiari síce zájdu pred každý dom a všetko pozbierajú (skutočne česť ich práci), ale poriadok je tu maximálne v noci. Od rána sa kolotoč s bordelom začína odznova. Určite k tomu prispieva aj fakt, že na veľké sídlisko pripadá jeden kontajner, v lepšom prípade dva.

30. Už nereaguješ na trúbenie.

Človek by musel byť hluchý, aby na to nereagoval J

31. Piješ čaj aj keď je na ulici 35°C.

Áno pijem, a dovolím si povedať, že v tom úpeku nie je nič lepšie! Treba vyskúšať.

32. Vieš, že prvé pravidlo, týkajúce sa Atatürka znie: „Nikdy nehovor nič zlé o Atatürkovi“

33. Vieš, že druhé pravidlo o Ataturkovi znie: „Nikdy nehovor nič zlé o Atatürkovi“

Na tému politika a futbal v Turecku zásadne nediskutujem.

34. Spomínaš si na to, ako si prvýkrát zaznamenala chytráka, ktorý sa predbieha v rade a nikto nič? Teraz si ty tým chytrákom.

Absolútne nesúhlasím a neznášam, keď sa niekto predbieha. Takže najprv hodím nesúhlasný pohľad a pokiaľ človek nepochopil, prichádza na rad môj arzenál (zakázaných) slov. Po slovensky. A neverili by ste, ako to funguje!

35. Vieš, kedy a kde sú „happy-hours“ v centre mesta.

Tak teda to ani len netuším. Dodnes deň si s kamoškami hovoríme, že nám v Ankare chýbajú podniky/ bary ako sú u nás. Alkohol je tu príšerne drahý a tak vždy radšej zvolím alternatívu, že si kúpim fľašu vína alebo piva a vypijeme ju v pohodlí domova. Len pre porovnanie – poldecák vodky začína pri 18TL a veľké pivo sa pohybuje od 10TL vyššie. A povedzme si úprimne – slovenské pivo je slovenské pivo a to turecké má od neho ďaleko J

36. Vždy si dáš veľké pivo, lebo je len o 1 líru drahšie.

Áno dám. Aj keby som ho nedopila (čo sa ešte asi nestalo).

37. Vždy hľadáš najlacnejší kebab v meste.

Nesúhlasím. Kebab je tu skutočne lacný a tak nemám dôvod chodiť a hľadať, kde ušetrím zopár kuruşov. Keď sa však jedná o iskender kebab, preferujem jednu sieť reštaurácií, kde ho robia z hovädzieho mäsa a nie z baranieho.

38. Namiesto OK hovoríš tamam.

Ja mám pocit, že všeobecne miešam viacero jazykov dohromady, takže si to už možno neuvedomujem. Doma s mužom hovoríme po rusky, s mužovou rodinou a vonku po turecky a sem-tam po anglicky, s našimi po slovensky. Niekedy začnem vetu po anglicky a dokončím ju v turečtine. Mám v tom už jednoducho chaos, takže možné je všetko.

39. Považuješ za normálne, že jogurt a polievka sú súčasťou každého jedla.

Polievku som si tu obľúbila iba jednu, a to polievku z červenej šošovice alebo Mercimek çorbası. U nás doma sa varí pomerne často, nakoľko ju obaja milujeme. V každej časti Turecka a v každej rodine sa varí inak, ale ja mám najradšej tú od svokry (prekvapivo). A vraj ju varím lepšie ako svokra, ha! Čo sa jogurtu týka, Turci ho jedia s mäsom, zeleninou a vlastne so všetkým, ja som však zástanca klasiky – buď ho jem s ovocím alebo s rôznymi semiačkami, čomu nevedia prísť na chuť samotní Turci, lebo im táto kombinácia príde čudná. A keby ste videli ten pohľad, keď sa v tureckej domácnosti minie jogurt...na nezaplatenie J

40. Máš svoju obľúbenú značku RAKI.

To teda nemám a ani mať nebudem. Niečo mi na nej vadí, asi to bude tá anízová chuť. Zaujímavé je, že Turci ju pijú miešanú s vodou, zatiaľ čo Slováci čistú, s ľadom. Keď toto pred niekym miestnym poviem, tak mi neverí, vraj je to nemožné. Tak to ešte nepoznáte slovanskú výdrž, chlapci J

zdroj: google
zaujímavé je, že samotná rakı je priezračná, sfarbená do biela je až keď do nej pridáte ľad

41. Považuješ za normálne „piť cigaretu“ a „zatvoriť telefón“ (ide o doslovný preklad z turečtiny)

Už keď sme pri tom, Turci polievku nejedia, ale pijú. Toto mi však až také vtipné nepríde, nakoľko som sa s tým stretla už predtým v Rusku.

42. Starším susedom hovoríš teta a ujo.

Áno, ale oslovujem ich tak aj doma na Slovensku. Toto je trošku z iného súdka, ale ja osobne neznášam, keď ma úplne neznámy ľudia oslovujú „abla“ alebo „yenge“ (sestra, teta). Vždy si v duchu poviem „aká som ti ja teta/ sestra???“ Muž sa na tom vždy náramne baví a mne neostáva nič iné ako si na to zvyknúť...

43. Nie si prekvapená, keď niekto ešte stále uvádza cenu v miliónoch.

No to teda som a vždy mu poviem, nech mi to napíšu, aby som si to vedela vyrátať J

44. Vieš, že slovo kahvaltı (raňajky) znamená „pod/pred kávou“ a tiež vieš, že nikto kávu pred raňajkami nepije.

Zaujímavá úvaha. Slovo som síce poznala od samého začiatku, ale nikdy som sa nezamýšľala nad jeho významom. Zase som o čosi múdrejšia J

45. Vieš, že vždy môžeš zavolať do obchodu za rohom a nechať si doviezť potraviny domov.

Hoci túto službu využíva veľa ľudí, ja osobne dávam prednosť tomu, že si nakúpim sama. Vždy objavím niečo nové a takto by som u tú možnosť prišla. Či mi však skutočne nejde do hlavy sú donášky jedál priamo do domu napríklad z McDonaldu, Burger Kingu a podobne...

46. Jedol si plnené mušle (midye) uprostred noci.

Nie nejedla a podobne ako s kokoreçom sa ani jesť nechystám.

zdroj: google

47. Vieš, že vždy a všade nájdeš kockový cukor.

Viem, nakoľko Turci sladia všetko a hlavne veľa. Keďže pijem na raňajky aj večer veľa čierneho čaju, odnaučila som sa aspoň sladiť. Prekvapuje ma ale fakt, koľko kociek cukru sú Turci schopní hodiť do toho ich miniatúrneho čajového pohára...

48. Už nečakáš, že ti do döner kebabu dajú kečup alebo inú omáčku a považuješ za normálne nájsť vnútri hranolky.

Fakt sú veci, nad ktorými som sa takto podrobne nezamýšľala...Ale je pravda, že by mi tie hranolky vnútri nechýbali, aj tak ich väčšinou hodím na tanier manželovi.

49. Považuješ za normálne, keď ide motorkár v protismere a bez prilby.

Neverili by ste, ale áno. Po tom všetko, čo som tu na ceste videla mi toto príde úplne normálne J Zatiaľ u mňa vyhráva 4-členná rodina na motorke.

50. Vieš, že každý dom má svoje meno a zvyčajne dve čísla, staré a nové.

Áno viem a čo sa toho číslovania týka, poviem iba toľko, že by som nechcela byť poštárkou. Naša bytovka sa napríklad volá „U Selena“.

Som zo Slovenska!!!

V Turecku si ľudia myslia, že keď ste modrooká blondína so svetlou pokožkou, zaručene musíte byť z Ruska, najlepšie z Moskvy (stavím sa, že iné ruské mestá nepoznajú). A keď nie z Ruska, tak určite z Ukrajiny alebo Bieloruska. Nemusím vám hovoriť, s akým znechutením to vyslovujú, nakoľko Rusky veľmi v láske nemajú...

„Som zo Slovenska!“

Po tejto odpovedi na vás prekvapene vyvalia oči a pozerajú na vás ako na blázna. Nielen, že im Slovensko ako také NIČ nehovorí, drvivá väčšina z nich nereaguje ani na Československo. Česť tým zopár výnimkám, ktoré doteraz žijú v domnienke, že Československo stále existuje (niektorí z nich tam dokonca boli na dovolenke, a to v hlavnom meste Prahe!). Zatiaľ ma ešte nesklamala odpoveď, že je to na východ od Nemecka, poprípade na západ od Ukrajiny. Čo ma však ale dostalo najviac, bol rozhovor s jednou päťdesiatničkou v šatni fitnescentra.

„Dobrý deň, vy ste naša nová trénerka?“

„Nie. Ja tu na ňu tiež čakám.“ 

Nasleduje xy otázok o mojom súkromí a vtedy ma vždy zachráni odpoveď, že nehovorím po turecky...

„Všimla som si, že ste cudzinka. Odkiaľ ste, môžem hádať?“

Prikývla som a v hlave mi opäť raz bežali klasické odpovede ako z Ruska, Ukrajiny atď. V predstavách som prekrútila očami. Pani ale prekvapila!

„Vy ste z Japonska, však?“

„???“

Skutočne som dodnes deň nepochopila, odkiaľ to dotyčná vzala a iba som si potvrdila to, čo som si myslela už dávno (a to základné znalosti nula bodov). Ale ako vtip počas nudných návštev je táto príhoda na nezaplatenie.

Čo sa mi tu páči

Keďže môj úvodný príspevok poukazoval hlavne na veci, s ktorými som sa ani za ten rok tu nedokázala stotožniť, rozhodla som sa, že to tentokrát vezmem z opačného konca a zameriam sa na to, čo sa mi tu páči (áno, nebolo to jednoduché a chvíľu trvalo, kým sa to nakopilo) J

Kebab na milión spôsobov

Určite aj vy patríte k tým, ktorý si myslia, že keď poznajú döner kebab, majú v malíčku základy tureckej kuchyne. A tipujete správne, tiež som bola jednou z vás. Keď som prišla do Ankary a šli sme sa navečerať, hrdo som prehlásila, že poznám kebab a tak pri výbere jedla nebudem potrebovať asistenciu či rady. Toto presvedčenie trvalo dovtedy, kým som neotvorila jedálny lístok a nezistila, že je v ňom aspoň 20 druhov kebabu od výmyslu sveta. S odstupom času som zistila, že kebabom nazývajú akékoľvek mäso, ktoré je nejakým spôsobom spracované (prirovnala by som to k nášmu soté?). Okrem spomínaného klasického döneru si tak môžete vychutnať Iskender kebap (môj favorit, nedám naň dopustiť!), čo sú na tenučko nakrájané kúsky teľacieho alebo jahňacieho mäsa, poukladané na špeciálnom, na kocky nakrájanom chlebe a zaliate paradajkovou omáčkou a horúcim maslom, pričom nesmie chýbať biely jogurt, do ktorého si ho namáčate. Taktiež sa oplatí vyskúšať Patlıcan kebap (zapečené kúsky mäsa poprekladané na striedačku s baklažánom), Adana kebap (mleté pikantné mäso podávané na pide chlebe), Urfa kebap (podobný adana kebabu, ale nie je pikantný), Manisa kebap, Çağ kebap (grilovaný baraní špíz) a takto by sme mohli pokračovať donekonečna. Ako bonus vám vo väčšine reštaurácií počas čakania na vaše jedlo naservírujú na stôl množstvo predjedál a šalátov (už v cene).

iskender kebap
zdroj: google

patlıcan kebap
zdroj: google

adana kebap
zdroj: google

manisa kebap
zdroj: google

çağ kebap
zdroj: google

Uličné bistrá a jedlá za facku

Počas prechádzky mestom sa na každom kroku šíri vôňa z jednotlivých stánkov a občerstvení, takže je veľmi nebezpečné vyjsť na ulicu hladný J Medzi mojich top favoritov patrí pide (kysnuté cesto v tvare loďky so syrovou, špenátovou, zemiakovou alebo mäsovou náplňou), gözleme (na tenko vyvaľkané veľké placky so syrovou, špenátovou, zemiakovou a inou náplňou), börek, köfte – teda rôzne fašírky, napr.çiğ köfte (z jemného bulguru a isotu, špeciálneho korenia), mercimek köfte (z červenej šošovice a bulguru), pilavy (odporúčam ryžu s cícerom) a rôzne pečivá na tisíce spôsobov. Vyššie spomínané jedlá kúpite za facku (lacnejšia alternatíva ako reštaurácia s nefalšovanou domácou atmosférou), takže odporúčam pri návšteve Turecka všetky vyskúšať J

domace pide (klobásové, syrové, s pastırmou)

gözleme

börek s mäsom
zdroj: google

çiğ köfte
zdroj: google

mercimek köfte

pilav s cícerom (nohutlu pilav)
zdroj: google

Čerstvá zelenina (nie dovážaná skade-tade) alebo kvalita za rozumnú cenu

Toto je vec, ktorá ma tu nikdy neomrzí – čerstvé ovocie a zelenina po celý rok, pričom netreba študovať krajinu pôvodu. Zaujímavý zážitok pre cudzinca je určite nakupovanie na trhu, kde sa predavači jeden cez druhého prekrikujú (hoci je pravda, že Turci kričia za každých okolností). Okrem čerstvého ovocia a zeleniny tu zoženiete aj domáce vajcia, maslo, pečivo, koreniny, potreby do domácnosti, záclony, oblečenie, hračky a aj veľa zbytočností.

v Adane na zeleninovom trhu

Jogurt

Tu spomeniem len praktické balenia jogurtov od 1kg až po obrovské vedrá, čiže pri väčšej spotrebe netreba kupovať 10 (zbytočne predražených) téglikov . Biely jogurt je tu skutočne lacný, nakoľko ho Turci konzumujú spolu s chlebom takmer ku všetkému a chuťovo je odlišný od toho nášho. Na výber je hneď niekoľko druhov (kaymaklı – s vrstvou smotany na povrchu, kaymaksız – bez smotanovej vrstvy, süzme – veľmi hustý, podobný našej smotane...)

Baklava

Nebyť tohto presladeného dezertu, dokázala by som sa vzdať sladkého a stravovať sa zdravo. „Bohužial“ je to tu nemožné, lebo baklavu predávajú na každom kroku a jej vôňa sa šíri široko-ďaleko. Chutí však úplne inak ako baklava, ktorú som jedla predtým (doma na Slovensku). Na výber je niekoľko druhov (bez orechov, s vlašskými orechmi, s pistáciami), u mňa však jednoznačne vyhráva tá pistáciová. A tá najlepšia vraj pochádza z Gaziantepu, takže ak budete mať do tohto mesta cestu, určite ochutnajte. Mňam!

pistáciová baklava
zdroj: google

baklava s vlašskými orechmi
zdroj: google

Pohostinnosť

Hoci sa aj my Slováci pýšime svojou pohostinnosťou (a Slovania celkovo), v porovnaní s tou tureckou vidím niekoľko rozdielov. Tým však nechcem povedať, že ten a ten národ je viac pohostinný, to by som si nedovolila. Skôr mám pocit, že turecká pohostinnosť ide akoby viac od srdca a môžete si byť istí, že aj keď je rodina chudobná, ponúknu vás tým najlepším, čo doma majú. Aj fráza „cíťte sa tu ako doma“ je tu vnímaná tak, že nikto sa nehanbí a správa sa naozaj tak, akoby bol vo vlastnom, v čom sa mi Slováci zdajú trošku zdržanlivejší (vždy to berieme tak, že predsa len som na návšteve, tak nebudem robiť to a ono). Aj v prípade nečakanej návštevy, ktorá zazvoní pri dverách o 5 minút, nestrácajú úsmev na perách a dokážu za ten čas pripraviť hotové kulinárske zázraky (ruku na srdce, my tých 5 minút panikárime, že doma nič nemáme a vysielame do obchodu každého, kto je poruke. A ja vôbec nie som iná a musím uznať, že takéto druhy návštev neznášam).

Diaľkové autobusy

Moju prvú cestu diaľkovým autobusom som absolvovala v marci tohto roku do Istanbulu. Bola som presvedčená o tom, že v autobuse strávim nekonečných 6 hodín medzi ukričanými Turkami v obstarožnej karose (bohužiaľ, u nás na ne natrafíte aj v roku 2015) a nebudem sa vedieť dočkať chvíle, kedy vystúpim. Na moje prekvapenie sa však ani jedna z mojich obáv nesplnila a takéto cestovanie som si celkom obľúbila (škoda, že už všade chodievame autom). Veľa spoločností má v ponuke aj autobusy, ktoré majú za vodičom iba jeden rad sedadiel, takže sa nemusíte obávať, aké indivíduum si k vám prisadne tentokrát. Celú cestu v autobuse funguje podobný servis ako v lietadle, takže vám odpadnú starosti s jedlom a pitím. Každý cestujúci má pred sebou aj malý monitor, kde môže pozerať televízor, pozerať film či počúvať hudbu a cesta vám prejde ani sa nenazdáte.

zdroj: google

MHD

Tu musím vyzdvihnúť dolmuşe, ktoré sa stali mojim najobľúbenejším druhom dopravy. Za približne rovnakú cenu, akú zaplatíte v autobuse, sa môžete odviezť na miesta od výmyslu sveta a čo je super, zastavia vám hocikde (stačí zamávať), takže nemusíte s vyplazeným jazykom dobehnúť na najbližšiu zastávku alebo sa rozčuľovať, že vám pán vodič opäť raz s úsmevom na perách zatvoril dvere priamo pred nosom (týmto by som chcela pozdraviť vodičov bratislavskej MHD). Veľakrát vám minibusy zastavia takmer pred vchodom, takže iba naskočíte a nasávate pravú tureckú atmosféru, a teda krik, chaos a zvedavé turecké pohľady J Samozrejme nedám dopustiť na metro (aj keď povedzme si úprimne, Moskva je Moskva), akurát do štvrte, kde teraz žijeme, metro nechodí a vyzerá to tak, že ani (nikdy) nebude.

 

zdroj: google

Rozdiely

Ahojte!

Nechce sa mi veriť, ale v septembri uplynie rok, čo žijem v Turecku! Hoci milujem jeho kuchyňu, vôňu a atmosféru, stále prevažuje viac toho zvláštneho či skôr pritiahnutého za vlasy. A práve preto som sa rozhodla, že sa s Vami o tieto svoje postrehy a rozdiely zo života v Turecku, s Turkom podelím, lebo zabudnúť na niektoré z nich by bola fakt škoda (nebudeme si klamať, prím v nich hra veľakrát moja svokra). Ale poďme na to pekne poporiadku.

Je tomu už nejaký piatok, čo si do debilníčka zapisujem všetko, čo ma tu prekvapí, šokuje, zaskočí či vyvedie z miery. Dúfam, že nič dôležité nevynechám a nepripravím vás tak o „kultúrny“ zážitok J

Turecké raňajky

Hoci som v Turecku bola na dovolenke niekoľkokrát, tie pravé turecké raňajky som zažila až keď som sa sem nasťahovala. Pravé turecké raňajky musia byť bohaté a pestré (rozumej stôl, prehýbajúci sa pod všetkým tým jedlom)  a miestami skôr pripomínajú obed. To znamená, že sa podávajú nielen syr, šunka, párky, zelenina, lekvár, nátierky, omeleta a veci, na ktoré sme zvyknutí, ale aj hranolky, poprípade pečené zemiaky či poriadne mastný ciğara börek a veľa iného. Nechýba samozrejme turecký čaj. Zaujímavé su tiež ich  kombinácie, napríklad chlieb + tavený syr a na to nutela, lekvár sa u nás zásadne nenatiera na maslový chlieb, ale namáčajú sa do neho rôzne druhy syrov či kúsky chleba samotné a bonus môjho muža sú palacinky natreté taveným syrom a lekvárom s olivami. Nemusím podotknúť, že sem tam je toho aj na mňa veľa :))))

Čo sa týka stolovania, to je tiež samo o sebe zaujímavé. Cez stôl sa prehodí ich typický utierkovitý obrus , položí sa naň všetkých sto misiek a tanierov a môže sa začať. Chcela som sa opýtať, prečo tento obrus prestierajú po každom jedle znova a znova a nenechajú ho tam počas celého dňa, ale odpoveď som dostala v podobe názornej ukážky od svojej svokry – predsa na to, aby naň mohli rovno z úst vypľúvať kôstky z olív! Chudák človek, ktorý potom po raňajkách všetko spratáva...Nenechajte si ale zájsť chuť, okrem vyššie spomínaných vecí sú turecké raňajky fakt vynikajúce. Jediné, čo mi fakt chýba je obyčajné maslo, aké dostať u nás (nie ich margarín) a tvaroh (podobný tvarohu je lor peynir, ale na klasický tvaroh sa nechytá).

Zdroj: google

Smrkanie

Jedna z vecí, ktorá ma doteraz šokovala asi najviac – vedeli ste, že smrkanie je v Turecku považované za neslušné? Takže keď máte napríklad nádchu, smrkáte ostošesť a ľudia po vás pokukujú, nie, nie je to preto, že ste neodolateľná :))

Kýchnutie

Kýchanie samozrejme neslušné nie je, ale zaradila som ho sem preto, že reakcia naň sa od tej našej liši. To, že odpovedám úplne odveci som zistila asi až pred 2 mesiacmi, keď dotyčná zdvihla obočie a pokrútila nado mnou neveriacky hlavou. Takže keď si človek kýchne, namiesto na zdravie sa mu povie „çok yaşa“ (v zmysle nech žije dlho) a miesto ďakujem, ako sme na to zvyknutí sa odpovie „sen de gör” (ty tiež) alebo „hep beraber/ hep birlikte“(v zmysle všetci spolu, ide o zdvorilejšiu formu ). Netreba asi podotknúť, že ruku pred ústa si nikto nedáva, takže sa tu prská na všetky svetové strany (ešteže sú len 4, všakže?)

Váženie sa

Ak ste si mysleli, že tureckým národným športom je futbal, tak sa mýlite. A poriadne! Turci sa vážia dokonca niekoľkokrát denne (ten môj „iba“ 2x) a túto záľubu obľubujú natoľko, že na uliciach vidíte postávať vynaliezavých ľudí s osobnou váhou, na ktorej sa za pár centov môžete odvážiť aj mimo svojho domova. Pýtate sa, či sa vôbec niekto pristaví? Čudovali by ste sa, že áno....bola som svedkom aj slušného zástupu takýchto nadšencov.

Tlačenica

Myslím, že toto netreba ďalej komentovať. Ak si myslíte, že autobus/ minibus už odchádza, lebo sa doň viac ľudí nevojde, Turci vám dajú jasne najavo, že sa mýlite. A cestovanie telo na telo sa môže začať. A o tom, že to môže byť fakt nepríjemné, svedčí nasledujúci postreh.

Oblečenie

Neviem, či som zvláštna ja alebo tých vyše 70 miliónov ľudí, čo tu žije, ale či je leto či je zima, Turci sú naobliekaní akoby sme žili na Sibíri. Nie je preto náhoda stretnúť na ulici počas horúceho letného dňa kočíkujúcu mamičku v zimnom kabáte a v čižmách (ale nebojte sa, bez čiapky a šálu), nehovoriac o bábätku naobliekanom a ešte k tomu zabalenom od hlavy po päty v deke či pána v tom najhrubšom obleku. Bohužiaľ sa musím podeliť s podobným zážitkom aj ja, jeho hlavným aktérom je môj muž. Boli sme v Izmire, chystali sme sa na pláž (ja v letných šatách, žabkách a s klobúkom na hlave) a mladý pán vyšiel z izby v dlhých rifliach a v kožených polobotkách a’la plážový inžinier. Neviete si predstaviť tú rýchlosť, akou sa po mojom výstupe utekal prezliecť :))))

Turkom je stále zima

Svokra žije na východe Turecka, konkrétne v Adane, kde je teplota aj počas zimných mesiacov nad nulou. Keď sme tam boli v novembri, bolo pomerne teplo a slnečno, asi 15°C, a tak sme po vonku chodili bez búnd. Ako domáce oblečenie som si vzala tričko a ¾ tepláky. Keď sme vošli do obývačku, dostala som medzi dverami riadnu facku. Nakoľko svokra nemá v byte radiátory (načo by jej aj boli, keď je tam v zime cca 10°C+?!), uprostred obývačky stála piecka na drevo, ktorá kúrila ostošesť a tak všetkým prítomným v miestnosti bolo po 10 minútach teplo ako v pekle (okrem svokry). Jej vynaliezavosť opäť raz nesklamala a priniesla mi dlhé flanelové pyžamo a sveter, aby som sa obliekla, lebo je zima (to slovo pasovalo akurát tak k ročnému obdobiu, určite nie stavu teploty v byte). A verte mi, keď si Turkyňa vezme niečo do hlavy, už jej to nevyhovoríte...

Krik

Aj keď sú Turci vedľa seba blízko, majú potrebu kričať. Nie, to sa nehádajú. To sa iba NAHLAS rozprávajú. Najradšej mám takéto rozhovory v nočných hodinách, keď by som rada spala, ale z (ne)známej príčiny to nie je možné.

Návštevy

Druhý turecký národný šport (hneď po ňom by som zaradila chodenie po doktoroch). Návštevy my nevadia, dokonca ich mám rada, ale predsa len sú veci, nad ktorými mi ostáva rozum stáť. Tak napríklad úplne normálne je, že návštevy sa k vám pozývajú sami a to zväčša telefonicky štýlom „zajtra by sme k vám radi prišli na čaj“ (v tom horšom prípade sme blízko pri vás, tak sa zastavíme). Tiež je normálne, že sa takáto návšteva nezmieni o čase svojho príchodu, takže ak si o desiatej večer myslíte, že už neprídu, dokážu vás o pol11 milo prekvapiť aj s potomkom v náručí (ktorí už mal dávno spať, či?! K téme turecké deti sa ešte vrátim nabudúce). To isté platí aj o ich odchode – nikdy neviete, kedy ten čas príde a to, že je po polnoci a je pracovný týždeň je každému úplne jedno. A do tretice – veľmi som si obľúbila konverzáciu, kedy sa jeden druhého spýtame, ako sa máme a po chvíľke ticha sa otázka zopakuje, a potom zas, a zas...lebo za tých 10 minút sa to určite zmenilo :))) Po tejto kvetnatej konverzácii sa pije čaj, veľa čaju.

Privítanie sa (dvoch mužov)

Ďalšia z vecí, ktorú jednoducho nedokážem pochopiť. Zatiaľ čo u nás si muži pri privítaní potrasú rukou, maximálne sa potľapkajú po pleci či objímu, tu sa muži pobozkajú na líce, dvakrát! A nahlas! Neviem akurát posúdiť, čo je horšie – či toto alebo spôsob, akým sa niekedy počas konverzácie oslovujú „canım“ (zlatko). Posúďte sami.

Na všetko majú veľa času

Ak vám Turek na niečo povie „áno, spravím to“, netreba sa predčasne radovať. Znamená to síce, že to spraví, ale kedy, to ešte nevie ani on sám. A nakoniec si to spravíte aj tak sama a potom sa bude čudovať, prečo ste s tým na neho nepočkala, veď on vám predsa povedal, že to spraví.

Takto nejako to vyzerá, keď vám Turek povie,
že večer klimatizáciu vynesie hore a vy  o pár
dni vešiate prádlo a čo nevidíte z balkóna?

Tss

Tento zvuk spolu s nadvihnutým obočím (najviac ako sa len dá) znamená nie. Čím viac tss nasleduje za sebou, tým je viac vyjadrený nesúhlas. Na tento zvuk som vyslovene alergická. Mám s ním spojenú aj jednu príhodu, keď u nás 2 týždne bývala svokra, aby mi zo začiatku pomáhala asimilovať sa (dopomohla mi akurát tak k záveru, že ďalšie dva týždne už u nás nestrávi :))) a na všetko, čo som sa jej opýtala bola odpoveď práve toto. Čo tým básnik chcel povedať mi objasnil cez telefón až muž.

Šoférovanie

Tak toto je kapitola sama o sebe. Dodnes som presvedčená o tom, že vodičský preukaz dostane automaticky každý k osemnástke ako darček bez absolvovania autoškoly. A trúbu k tomu grátis! Keď kráčate po ulici, nepočujete nič iné len trúbenie. Navyše dopravné predpisy sú v Turecku jedna veľká neznáma a nedodržuje ich takmer nikto (okrem môjho muža, ktorý ma na sedadle spolujazdca mňa a preto mu nič iné neostáva). Takže je úplne normálne, keď na semafore svieti červená a autá sú v pohybe, zatiaľ čo na zelenú poslušne stoja (lebo križovatka je po predchádzajúcej červenej plná, niet sa kam pohnúť). Ak je cesta dvojprúdová, to ešte neznamená, že si z nej Turci neurobia prúdy tri alebo dokonca štyri. Myslíte si, že medzi vás a auto vedľa sa už nikto natlačiť nemôže, lebo miesta je málo? Ale môže, sme predsa v Turecku! A čo taká stopka? Vaša polovička cez ňu bez zastavenia prefrčí, však je tma a a nezastavuje na ňu nikto, tak prečo by s tým mal začínať práve on? Takže asi tak. Každopádne prenajať si tu pre cudzinca auto s cieľom obhliadky mesta odporúčam len pre silným jedincom.

Aj taktoto niekedy vyzerá v dolmuši...a potom tá jazda aj tak vyzerá
Zdroj: google

Autoservis

Samozrejme sa to nevzťahuje na každý autoservis v krajine, píšem len o mojej prvej skúsenosti (a dúfam, že na dlhú dobu aj poslednej). Kúpili sme si ojazdené auto a samozrejme prvá cesta bola do servisu, aby ho skontrolovali či poprípade opravili, čo nefunguje. Opravári nielenže neopravili to, čo bolo treba, ale pokazili aj to, čo fungovalo. Takže po pár dňoch sme si prišli pre auto, ktorému nielenže stále nefungovalo na predných dverách elektronické otváranie okien, ale tentoraz sa mu nedal otvoriť už ani kufor. Tak čo, navnadila som vás a prídete si dať opraviť svojho tátoša k nám? :)))

Úprimnosť (na škodu)

Turci sú podľa svojich slov veľmi úprimní ľudia. To samozrejme nepopieram, je to tak. Otázkou však zostáva, či sa jedná skutočne o úprimnosť alebo o neschopnosť vyhodnotiť, či je vhodná doba povedať to alebo ono. Nemusím asi hovoriť, že Turkyne túto schopnosť do vienka nedostali.

Keď priberiete, na plné hrdlo si vypočujete ako zle vyzeráte a čo ste to so sebou porobili – najradšej to rozoberajú kričiac na ulici alebo inom zaľudnenom mieste (mlčať je zlato v tejto krajine asi nikomu nič nehovorí). Takisto nie je problém skritizovať mamičku za to, že vybrala svojmu dieťaťu fakt hrozné meno – lebo nazvať dieťa princezná (Prenses), september (Eylül), jeden kus (Birtane), kytica (Demet) je fakt originálne. Poprípade ak sa Turkyni v posilňovni zapáči vaše spodné prádlo, nemá najmenší problém prísť k vám, vyhrnúť vám tričko až k hlave a poriadne ohmatať (nielen) obdivovanú podprsenku. Poprípade v blízkej kaviarni, kam často chodíte s mužom na vás spoza pultu kričí neznáma čašníčka, či už ste konečne tehotná (samozrejme tak, aby to všetci počuli, trápnosť by sa v tom momente dala krájať) A mohla by som pokračovať donekonečna....

Záclony

Nebolo by na tom nič zvláštne, keby ich v tureckých domácnostiach nevešali naopak – teda najprv závesy a až potom samotná záclona. To, že vy doma na Slovensku to robíte inak však svokru nezaujíma a zakaždým vám to prehodí podľa seba. Pýtate sa ako sa tento nekonečný súboj skončil? Svokru sme poslali domov (vďakabohu za tých 500 km, ktoré nás od seba delia) a všade máme drevené rolety.

Cudzie jazyky

Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom. Tu to však neplatí. Angličtina tu nikomu nič nehovorí – smutný je však fakt, že ani školákom či mladým ľudom v mojom veku. Samozrejme, situácia v turistických destináciách je iná, ale nakoľko žijeme vo vnútrozemí, je nám to prd platné. Situáciu zachraňuje iba množstvo v Ankare žijúcich Rusiek, takže ak hovoríte po rusky, ste zachránení.