V Turecku si ľudia myslia, že keď ste modrooká blondína
so svetlou pokožkou, zaručene musíte byť z Ruska, najlepšie z Moskvy
(stavím sa, že iné ruské mestá nepoznajú). A keď nie z Ruska, tak
určite z Ukrajiny alebo Bieloruska. Nemusím vám hovoriť, s akým znechutením
to vyslovujú, nakoľko Rusky veľmi v láske nemajú...
„Som zo Slovenska!“
Po tejto odpovedi na vás prekvapene vyvalia oči
a pozerajú na vás ako na blázna. Nielen, že im Slovensko ako také NIČ
nehovorí, drvivá väčšina z nich nereaguje ani na Československo. Česť tým
zopár výnimkám, ktoré doteraz žijú v domnienke, že Československo stále
existuje (niektorí z nich tam dokonca boli na dovolenke, a to
v hlavnom meste Prahe!). Zatiaľ ma ešte nesklamala odpoveď, že je to na
východ od Nemecka, poprípade na západ od Ukrajiny. Čo ma však ale dostalo
najviac, bol rozhovor s jednou päťdesiatničkou v šatni fitnescentra.
„Dobrý deň, vy ste naša nová trénerka?“
„Nie. Ja tu na ňu tiež čakám.“
Nasleduje xy otázok o mojom súkromí a vtedy ma
vždy zachráni odpoveď, že nehovorím po turecky...
„Všimla som si, že ste cudzinka. Odkiaľ ste, môžem hádať?“
Prikývla som a v hlave mi opäť raz bežali klasické
odpovede ako z Ruska, Ukrajiny atď. V predstavách som prekrútila
očami. Pani ale prekvapila!
„Vy ste z Japonska, však?“
„???“
Skutočne som dodnes deň nepochopila, odkiaľ to dotyčná vzala
a iba som si potvrdila to, čo som si myslela už dávno (a to základné
znalosti nula bodov). Ale ako vtip počas nudných návštev je táto príhoda na
nezaplatenie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára