Ahojte!
Nechce sa mi veriť, ale v septembri uplynie rok, čo
žijem v Turecku! Hoci milujem jeho kuchyňu, vôňu a atmosféru, stále
prevažuje viac toho zvláštneho či skôr pritiahnutého za vlasy. A práve
preto som sa rozhodla, že sa s Vami o tieto svoje postrehy a rozdiely
zo života v Turecku, s Turkom podelím, lebo zabudnúť na niektoré
z nich by bola fakt škoda (nebudeme si klamať, prím v nich hra
veľakrát moja svokra). Ale poďme na to pekne poporiadku.
Je tomu už nejaký piatok, čo si do debilníčka zapisujem všetko, čo ma tu prekvapí,
šokuje, zaskočí či vyvedie z miery. Dúfam, že nič dôležité nevynechám
a nepripravím vás tak o „kultúrny“ zážitok J
Turecké raňajky
Hoci som v Turecku bola na dovolenke niekoľkokrát, tie
pravé turecké raňajky som zažila až keď som sa sem nasťahovala. Pravé turecké
raňajky musia byť bohaté a pestré (rozumej stôl, prehýbajúci sa pod
všetkým tým jedlom) a miestami skôr pripomínajú obed. To znamená,
že sa podávajú nielen syr, šunka, párky, zelenina, lekvár, nátierky, omeleta
a veci, na ktoré sme zvyknutí, ale aj hranolky, poprípade pečené zemiaky
či poriadne mastný ciğara börek a
veľa iného. Nechýba samozrejme turecký čaj. Zaujímavé su tiež ich kombinácie, napríklad chlieb + tavený syr a
na to nutela, lekvár sa u nás zásadne nenatiera na maslový chlieb, ale namáčajú
sa do neho rôzne druhy syrov či kúsky chleba samotné a bonus môjho muža sú
palacinky natreté taveným syrom a lekvárom s olivami. Nemusím podotknúť, že sem
tam je toho aj na mňa veľa :))))
Čo sa týka
stolovania, to je tiež samo o sebe zaujímavé. Cez stôl sa prehodí ich typický utierkovitý
obrus , položí sa naň všetkých sto misiek a tanierov a môže sa začať. Chcela som
sa opýtať, prečo tento obrus prestierajú po každom jedle znova a znova a
nenechajú ho tam počas celého dňa, ale odpoveď som dostala v podobe názornej
ukážky od svojej svokry – predsa na to, aby naň mohli rovno z úst vypľúvať
kôstky z olív! Chudák človek, ktorý potom po raňajkách všetko spratáva...Nenechajte
si ale zájsť chuť, okrem vyššie spomínaných vecí sú turecké raňajky fakt
vynikajúce. Jediné, čo mi fakt chýba je obyčajné maslo, aké dostať u nás (nie
ich margarín) a tvaroh (podobný tvarohu je lor peynir, ale na klasický tvaroh
sa nechytá).
 |
| Zdroj: google |
Smrkanie
Jedna z vecí,
ktorá ma doteraz šokovala asi najviac – vedeli ste, že smrkanie je v Turecku
považované za neslušné? Takže keď máte napríklad nádchu, smrkáte ostošesť a
ľudia po vás pokukujú, nie, nie je to preto, že ste neodolateľná :))
Kýchnutie
Kýchanie samozrejme
neslušné nie je, ale zaradila som ho sem preto, že reakcia naň sa od tej našej
liši. To, že odpovedám úplne odveci som zistila asi až pred 2 mesiacmi, keď
dotyčná zdvihla obočie a pokrútila nado mnou neveriacky hlavou. Takže keď si
človek kýchne, namiesto na zdravie sa mu povie „çok yaşa“ (v zmysle nech
žije dlho) a miesto ďakujem, ako sme na to zvyknutí sa odpovie „sen de gör” (ty tiež) alebo „hep beraber/
hep birlikte“(v zmysle všetci spolu, ide o zdvorilejšiu formu ). Netreba
asi podotknúť, že ruku pred ústa si nikto nedáva, takže sa tu prská na všetky
svetové strany (ešteže sú len 4, všakže?)
Váženie sa
Ak ste si mysleli, že tureckým národným športom je futbal,
tak sa mýlite. A poriadne! Turci sa vážia dokonca niekoľkokrát denne (ten
môj „iba“ 2x) a túto záľubu obľubujú natoľko, že na uliciach vidíte
postávať vynaliezavých ľudí s osobnou váhou, na ktorej sa za pár centov
môžete odvážiť aj mimo svojho domova. Pýtate sa, či sa vôbec niekto pristaví?
Čudovali by ste sa, že áno....bola som svedkom aj slušného zástupu takýchto
nadšencov.
Tlačenica
Myslím, že toto netreba ďalej komentovať. Ak si myslíte, že
autobus/ minibus už odchádza, lebo sa doň viac ľudí nevojde, Turci vám dajú
jasne najavo, že sa mýlite. A cestovanie telo na telo sa môže začať.
A o tom, že to môže byť fakt nepríjemné, svedčí nasledujúci postreh.
Oblečenie
Neviem, či som zvláštna ja alebo tých vyše 70 miliónov ľudí,
čo tu žije, ale či je leto či je zima, Turci sú naobliekaní akoby sme žili na
Sibíri. Nie je preto náhoda stretnúť na ulici počas horúceho letného dňa
kočíkujúcu mamičku v zimnom kabáte a v čižmách (ale nebojte sa,
bez čiapky a šálu), nehovoriac o bábätku naobliekanom a ešte k tomu zabalenom
od hlavy po päty v deke či pána v tom najhrubšom obleku. Bohužiaľ sa musím
podeliť s podobným zážitkom aj ja, jeho hlavným aktérom je môj muž. Boli sme
v Izmire, chystali sme sa na pláž (ja v letných šatách, žabkách
a s klobúkom na hlave) a mladý pán vyšiel z izby
v dlhých rifliach a v kožených polobotkách a’la plážový
inžinier. Neviete si predstaviť tú rýchlosť, akou sa po mojom výstupe utekal
prezliecť :))))
Turkom je stále zima
Svokra žije na východe Turecka, konkrétne v Adane, kde
je teplota aj počas zimných mesiacov nad nulou. Keď sme tam boli v novembri, bolo
pomerne teplo a slnečno, asi 15°C, a tak sme po vonku chodili bez búnd.
Ako domáce oblečenie som si vzala tričko a ¾ tepláky. Keď sme vošli do
obývačku, dostala som medzi dverami riadnu facku. Nakoľko svokra nemá
v byte radiátory (načo by jej aj boli, keď je tam v zime cca 10°C+?!),
uprostred obývačky stála piecka na drevo, ktorá kúrila ostošesť a tak
všetkým prítomným v miestnosti bolo po 10 minútach teplo ako v pekle
(okrem svokry). Jej vynaliezavosť opäť raz nesklamala a priniesla mi dlhé
flanelové pyžamo a sveter, aby som sa obliekla, lebo je zima (to slovo
pasovalo akurát tak k ročnému obdobiu, určite nie stavu teploty v byte). A verte
mi, keď si Turkyňa vezme niečo do hlavy, už jej to nevyhovoríte...
Krik
Aj keď sú Turci vedľa seba blízko, majú potrebu kričať. Nie,
to sa nehádajú. To sa iba NAHLAS rozprávajú. Najradšej mám takéto rozhovory
v nočných hodinách, keď by som rada spala, ale z (ne)známej príčiny to nie
je možné.
Návštevy
Druhý turecký národný šport (hneď po ňom by som zaradila
chodenie po doktoroch). Návštevy my nevadia, dokonca ich mám rada, ale predsa
len sú veci, nad ktorými mi ostáva rozum stáť. Tak napríklad úplne normálne je,
že návštevy sa k vám pozývajú sami a to zväčša telefonicky štýlom
„zajtra by sme k vám radi prišli na čaj“ (v tom horšom prípade sme blízko
pri vás, tak sa zastavíme). Tiež je normálne, že sa takáto návšteva nezmieni
o čase svojho príchodu, takže ak si o desiatej večer myslíte, že už
neprídu, dokážu vás o pol11 milo prekvapiť aj s potomkom
v náručí (ktorí už mal dávno spať, či?! K téme turecké deti sa ešte
vrátim nabudúce). To isté platí aj o ich odchode – nikdy neviete, kedy ten
čas príde a to, že je po polnoci a je pracovný týždeň je každému
úplne jedno. A do tretice – veľmi som si obľúbila konverzáciu, kedy sa jeden
druhého spýtame, ako sa máme a po chvíľke ticha sa otázka zopakuje,
a potom zas, a zas...lebo za tých 10 minút sa to určite zmenilo :))) Po
tejto kvetnatej konverzácii sa pije čaj, veľa čaju.
Privítanie sa (dvoch
mužov)
Ďalšia z vecí, ktorú jednoducho nedokážem pochopiť.
Zatiaľ čo u nás si muži pri privítaní potrasú rukou, maximálne sa
potľapkajú po pleci či objímu, tu sa muži pobozkajú na líce, dvakrát!
A nahlas! Neviem akurát posúdiť, čo je horšie – či toto alebo spôsob, akým
sa niekedy počas konverzácie oslovujú „canım“ (zlatko). Posúďte sami.
Na všetko majú veľa
času
Ak vám Turek na niečo povie „áno, spravím to“, netreba sa
predčasne radovať. Znamená to síce, že to spraví, ale kedy, to ešte nevie ani
on sám. A nakoniec si to spravíte aj tak sama a potom sa bude
čudovať, prečo ste s tým na neho nepočkala, veď on vám predsa povedal, že
to spraví.
 |
| Takto nejako to vyzerá, keď vám Turek povie, že večer klimatizáciu vynesie hore a vy o pár dni vešiate prádlo a čo nevidíte z balkóna? |
Tss
Tento zvuk spolu s nadvihnutým obočím (najviac ako sa
len dá) znamená nie. Čím viac tss nasleduje za sebou, tým je viac vyjadrený
nesúhlas. Na tento zvuk som vyslovene alergická. Mám s ním spojenú aj
jednu príhodu, keď u nás 2 týždne bývala svokra, aby mi zo začiatku
pomáhala asimilovať sa (dopomohla mi akurát tak k záveru, že ďalšie dva týždne
už u nás nestrávi :))) a na všetko, čo som sa jej opýtala bola
odpoveď práve toto. Čo tým básnik chcel povedať mi objasnil cez telefón až muž.
Šoférovanie
Tak toto je kapitola sama o sebe. Dodnes som presvedčená
o tom, že vodičský preukaz dostane automaticky každý k osemnástke ako
darček bez absolvovania autoškoly. A trúbu k tomu grátis! Keď kráčate
po ulici, nepočujete nič iné len trúbenie. Navyše dopravné predpisy sú
v Turecku jedna veľká neznáma a nedodržuje ich takmer nikto (okrem
môjho muža, ktorý ma na sedadle spolujazdca mňa a preto mu nič iné
neostáva). Takže je úplne normálne, keď na semafore svieti červená a autá
sú v pohybe, zatiaľ čo na zelenú poslušne stoja (lebo križovatka je po
predchádzajúcej červenej plná, niet sa kam pohnúť). Ak je cesta dvojprúdová, to
ešte neznamená, že si z nej Turci neurobia prúdy tri alebo dokonca štyri. Myslíte
si, že medzi vás a auto vedľa sa už nikto natlačiť nemôže, lebo miesta je
málo? Ale môže, sme predsa v Turecku! A čo taká stopka? Vaša
polovička cez ňu bez zastavenia prefrčí, však je tma a a nezastavuje
na ňu nikto, tak prečo by s tým mal začínať práve on? Takže asi tak.
Každopádne prenajať si tu pre cudzinca auto s cieľom obhliadky mesta
odporúčam len pre silným jedincom.
 |
| Aj taktoto niekedy vyzerá v dolmuši...a potom tá jazda aj tak vyzerá Zdroj: google |
Autoservis
Samozrejme sa to nevzťahuje na každý autoservis
v krajine, píšem len o mojej prvej skúsenosti (a dúfam, že na dlhú
dobu aj poslednej). Kúpili sme si ojazdené auto a samozrejme prvá cesta
bola do servisu, aby ho skontrolovali či poprípade opravili, čo nefunguje.
Opravári nielenže neopravili to, čo bolo treba, ale pokazili aj to, čo fungovalo.
Takže po pár dňoch sme si prišli pre auto, ktorému nielenže stále nefungovalo
na predných dverách elektronické otváranie okien, ale tentoraz sa mu nedal
otvoriť už ani kufor. Tak čo, navnadila som vás a prídete si dať opraviť
svojho tátoša k nám? :)))
Úprimnosť (na škodu)
Turci sú podľa svojich slov veľmi úprimní ľudia. To
samozrejme nepopieram, je to tak. Otázkou však zostáva, či sa jedná skutočne
o úprimnosť alebo o neschopnosť vyhodnotiť, či je vhodná doba povedať to
alebo ono. Nemusím asi hovoriť, že Turkyne túto schopnosť do vienka nedostali.
Keď priberiete, na plné hrdlo si vypočujete ako zle vyzeráte
a čo ste to so sebou porobili – najradšej to rozoberajú kričiac na ulici
alebo inom zaľudnenom mieste (mlčať je zlato v tejto krajine asi nikomu
nič nehovorí). Takisto nie je problém skritizovať mamičku za to, že vybrala
svojmu dieťaťu fakt hrozné meno – lebo nazvať dieťa princezná (Prenses),
september (Eylül), jeden kus
(Birtane), kytica (Demet) je fakt originálne. Poprípade ak sa Turkyni
v posilňovni zapáči vaše spodné prádlo, nemá najmenší problém prísť
k vám, vyhrnúť vám tričko až k hlave a poriadne ohmatať (nielen)
obdivovanú podprsenku. Poprípade v blízkej kaviarni, kam často chodíte s
mužom na vás spoza pultu kričí neznáma čašníčka, či už ste konečne tehotná (samozrejme
tak, aby to všetci počuli, trápnosť by sa v tom momente dala krájať) A
mohla by som pokračovať donekonečna....
Záclony
Nebolo by na tom nič zvláštne, keby ich v tureckých
domácnostiach nevešali naopak – teda najprv závesy a až potom samotná
záclona. To, že vy doma na Slovensku to robíte inak však svokru nezaujíma
a zakaždým vám to prehodí podľa seba. Pýtate sa ako sa tento nekonečný súboj skončil? Svokru
sme poslali domov (vďakabohu za tých 500 km, ktoré nás od seba delia)
a všade máme drevené rolety.
Cudzie jazyky
Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom. Tu to však
neplatí. Angličtina tu nikomu nič nehovorí – smutný je však fakt, že ani
školákom či mladým ľudom v mojom veku. Samozrejme, situácia
v turistických destináciách je iná, ale nakoľko žijeme vo vnútrozemí, je
nám to prd platné. Situáciu zachraňuje iba množstvo v Ankare žijúcich Rusiek,
takže ak hovoríte po rusky, ste zachránení.
